Príbeh opatrovateľky

• 0 Comments
• Admin
• 13. februára 2019

Som jedna Východniarka, ktorá opatruje. Jedna z desaťtisícok. Po našej „nežnej“ ma prepustili z práce: kolegyňa bola služobne staršia, zostala. Aj ja, ale na dlažbe. Pocit nič moc. Avšak sadnúť na schody a plakať, toto vôbec nie je môj štýl. Tak som riešila novovzniknutú situáciu najprv po brigádach v ČR a SR, kde chceli veľa muziky za málo peňazí, potom – na čele s pečiatkou „persona non grata“ – pokiaľ ide o možnosť zamestnať sa, som sa ocitla v Dojčlande ako opatrovateľka.

Za 5 rokov v trojmesačných turnusoch som sa síce nestala milionárkou, ale prašule pomohli. Ibaže trojmesačné turnusy mi nevyhovovali. Tak, živá a zdravá, plná elánu, som dala Nemecku „auf wiedersehen“. A čo teraz? Ktosi mi podstrčil telefónne číslo na agentúru v Bytči, tak som tam zavolala. Zdvihla mi sama šéfka: hlas milý, prejav kultivovaný. Po prednesení mojej žiadosti o prácu ma chcela preskúšať z nemčiny osobne. Keď som jej povedala, že som až z „Ďalekého východu“, vybavili sme to po telefóne. Vraj mám počkať. Čakala som asi 8 dní a bola som prijatá. Možno, že je šéfka dobrý psychológ. Vycítila, že mám odvahu – a to veru mám, lebo už pracujem jedenásty rok!

Keďže môžem porovnať Nemecko (ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku a Rakúsko, niet o čom. Dva týždne pracujem, dva týždne som doma, s blízkymi a priateľmi. Milé babenky, poviem vám, všetko je o rozhodnutí a odvahe. Stačí brnknúť na tú správnu strunu (alebo telefónne číslo 00421 911 474 440) a potom vykročiť a prijať novú výzvu. Ja som tak urobila.
S prácou sú spokojní aj v rodine a agentúra je spokojná tiež. A aj keď nie je vždy všetko iba ružové, žiť sa musí. No a keď sa chce pracovať …

Tak vám držím palce, akokoľvek sa rozhodnete.

Helena Bogdanová